Dielo vyšlo z môjho dlhodobejšieho záujmu o tradičné kultúrne prejavy, obzvlášť tie jazykové. Veľa vecí, ktoré robím, sa vracajú späť k môjmu pôvodu a majú špecifickú atmosféru spätú s mojou osobnou skúsenosťou (napríklad z detstva), alebo so širšími kultúrnymi reáliami Slovenska. Pri tomto diele som čerpal z pesničky Bola raz malá, malá hviezdička, na ktorej ma fascinovala jej morbídnosť, pretože hviezdička na konci zomiera. Je to princíp, ktorý sa často opakuje aj v iných slovenských detských pesničkách. Zároveň je v nej prítomný silný disciplinačný charakter, ktorý je ale zaobalený v rozkošnom, trblietavom, hravom háve. Táto pesnička bola často spievaná ako uspávanka, a to ma vo výsledku naviedlo k forme ružovej periny, z látky zvanej angín. Tá v sebe nesie aj odkaz na tradíciu – je to jeden z predmetov, ktorý sa medzigeneračne dedil. V mojom diele som chcel všetky tieto veci prepojiť a spraviť z toho kultúrny storyboard.

Myslím si, že sú to obe veci. Je to nástroj, ako spoznať minulosť, ale predovšetkým je to nástroj, ako spoznať svoju prítomnosť. V tomto prípade mi detská pesnička slúži ako nástroj na dekonštrukciu súčasnosti. Skrze ňu vidím, na čom fungujú rôzne kultúrne vzorce – vidím, ako ovplyvnili mňa a ako ovplyvnili moje presvedčenia, ktoré mám o sebe, o iných ľuďoch, o živote alebo o umení.

To je môj najväčší boj, ktorý v sebe mám. Je to taká “push-and-pull” dynamika. Dúfam, že sa mi podarí každé dielo dostať do formy, ktorá má osobnú rovinu, ale má aj rovinu spoločenskú.
        Moje prístupy vychádzajú z konceptuálneho umenia, ale mám pocit, že konceptuálnemu umeniu veľakrát chýba práve tá osobná rovina. Občas je to v niečom príliš matematické. Pre mňa je nesmierne dôležité, aby to, čo spravím, komunikovalo čo najširšie. Chcem, aby to v niečom malo takú popovú kvalitu a aby sa na to človek vedel napojiť a naviazať. Preto sa aj obraciam k všeobecne známym kultúrnym predmetom, lebo sú to symboly, ku ktorým sa ľudia vedia vztiahnuť. Chcem, aby tam bola tá emócia, tá osobná rovina, ale aby to dokázalo stále byť otvorené interpretácii, ktorá komentuje aj širšie spoločenské a kultúrne fenomény.

Áno, je to niečo, nad čím veľa premýšľam. Občas bojujem s tým, či to, čo tvorím, nie je príliš jednoduché – či už v forme alebo v koncepcii. Na druhú stranu je omnoho náročnejšie pri tvorení niečo editovať a uberať. Práve v tomto škrtaní vidím jadro umeleckej tvorby. Vedieť vyškrtávať všetko, čo je navyše, je podľa mňa dôležitý skill.
         Zároveň je pre mňa dôležité mať tam takú „popovú kvalitu”. Ja som totálna „pop music girlie” a veľmi ma na nej fascinuje to, aká nákazlivá dokáže byť, a pritom nemusí postrádať charakter, názor či umeleckosť. To je niečo, čo by som rád dostal aj do vlastnej tvorby. Nech to má nejakú formu efektu a viac rovín čítania – podobne ako keď človek šúpe cibuľu – vie ostať na povrchu alebo pomaly vstupovať do ďalších rovín diela. Dielo by malo mať hĺbku, no zároveň je pre mňa dôležité, aby bolo zrozumiteľné a prístupné aj na prvý pohľad a v niečom diváctvo vtiahlo.

Dielo Outside of Lines bola inštalácia, ktorá imitovala školskú triedu. S tým, že celý školský mobiliár – čiže nábytok a predmety – bol redizajnovaný. Zmena dizajnu predmetov je princíp, s ktorým pracujem často. Skrze ten posun alebo zmenu dekonštruujem normy ukryté v daných predmetoch alebo odhaľujem príbehy, ktoré sa s nimi spájajú.
        Samotná inštalácia sa skladala z troch dizajnových intervencií – v tabuli, stoličkách a písankách. Zároveň som cielil na to, aby každá z týchto intervencií vedela fungovať ako samostatné dielo. Pri písanke mi išlo o tematizovanie procesu disciplinácie – teda, že deti opakujú ten istý tvar tisíckrát, pokým si ho úplne nezvnútornia – podobne ako je to s inými pravidlami spoločnosti. A môj posun sa snažil z toho spraviť, s pomocou kombinovania rôznych slov, frazeologizmov a ilustrácií, poéziu o normách. Druhá intervencia boli stoličky, kde som upravil ich nohy tak, aby jedna „man-spreadovala” a druhá sedela s nohami pri sebe. Pointa bola ukrytá v tom, že keď si človek sadne na tú stoličku, tak je nútený dizajnom toho predmetu spraviť opak toho, čo za normu ten predmet symbolizuje. Intervencia v tabuli spočívala v otočení pomocných horizontálnych riadkov na vertikálne, čím vznikol jednak motiv pravidelnosti, väzenia, ale zároveň dezorientácie. Koncept straty orientácie a narušenie normy sa pre túto prácu stal veľmi dôležitým až by som povedal, že centrálnym.

Začalo to tak, že som poslal prihlášku na open call queer výstavy v Bratislave, ktorá mala tematizovať teroristický útok, ktorý sa tam udial 12. októbra  2022. Už dlhšie som chcel vytvoriť niečo, čo by túto udalosť tematizovalo, len nápady ešte nedozreli. V hlave som mal predstavu tohto diela, chcel som vychádzať z folklórneho, tradičného ľudového kríža so strieškou s tým, že som opäť pracoval s dizajnovou intervenciou – striešku som premaľoval na dúhu. Kríž tu explicitne tematizuje smrť – slúži ako memorial Matúšovi a Jurajovi – a strieška, ako symbol pôvodnej vlajky LGBTQ+ menšiny, ochraňuje ten kríž rovnako, ako menšina ochraňuje ich pamiatku. Zároveň je tu prítomná biblická symbolika, pretože dúha bola dôležitým symbolom v príbehu o Noemovej arche, kedy Boh zoslal dúhu na znamenie, že sa už nikdy nebude opakovať podobná katastrofa, ktorá by ohrozila život. Dúha je ultimátny symbol niečoho krásneho po niečom strašnom. Takže nad tou smrťou vzrastá aj akási nádej. Dúfam, že keď si niekto otvorí učebnicu dejepisu o 100 rokov, tak uvidí, že práve toto (aj keď to tak aktuálne nevyzerá) bol ten moment, kedy sa situácia začala obracať k lepšiemu. Nádej je totižto základný stavebný kameň zmeny.

Najhoršie pre mňa je, keď som na výstave, and I don't feel anything. To ma frustruje. Samozrejme, ani každé jedlo mi nechutí, ani každý film či album ma nebaví, alebo ma každý stimuluje inak. Ale keď konzumujem umenie a kultúru, potrebujem s ním mať nejaké spojenie, chcem si niečo odniesť, či už je to fascinujúci vizuálny zážitok, fyzická alebo emočná skúsenosť alebo hocičo iné. Nechcem odísť naprázdno. Koľkokrát ste plakali na nejakej výstave? Mne sa to stalo len dvakrát – na výstave Zhanne Kadyrovej v Rudolfinu a na retrospektíve Nan Goldin v Berlíne. Boli to silné zážitky a uvedomil som si, že toto je to, čo chcem robiť – stavať na schopnosti umenia prepájať. Stavať na hlbokej emočnej kvalite, ktorá v mojich očiach zväčša predbieha všetky tie intelektuálne. Aj tie sú dôležité, ale nie je to nutne to, čo si človek z toho pamätá alebo odnáša. To je niečo, čo mi v tej súčasnej výstavnej kultúre trošku chýba.
       Z pohľadu tvorcu, keď niečo spravím, nechcem to robiť len pre seba, do šuflíka. Pre mňa ako autora je tá najväčšia pocta, keď dielo, ktoré vytvorím, žije svoj život, keď to proste prúdi a existuje na výstavách, ľudia to vidia online, spoja sa s tým. Alebo je to niečo, čo si kúpia, to je jedno. Proste ma teší, keď si diela nájdu svoj domov, či už fyzický alebo emočný. Naopak ma mrzí, a to aj v rámci širšej výstavnej praxe, že umenie, alebo všeobecne aktuálna výstavná kultúra, je dosť zahľadená sama do seba a izolovaná. Myslím si, že by sme sa mohli viac zamýšľať nad tým, ako sem pritiahnuť iné publikum a to, čo robíme, priblížiť ľuďom nejak zrozumiteľne – lepšie marketovať naše aktivity, pomôcť ľuďom naučiť sa čítať súčasné umenie a budovať si s ním vzťah.

Je za mnou skupinová výstava v The Chemistry Gallery a spoločná výstava s Margaritou Ivy na Slovensku v piešťanskom kultúrnom centre ARTA. Tvorenie vo dvojici s Margo je vždy výživná skúsenosť, pretože máme veľmi rozdielne rukopisy, ale podobné východiská. Takže je to taká zaujímavá syntéza nás oboch. Táto výstava bude mať také voľné pokračovanie aj tu v Prahe v Karpuchina Gallery, niekedy v septembri. Neskôr v tomto roku ma čaká ešte skupinová výstava vo Viedni, na ktorú sa moc teším a potenciálne ešte jedna inštitucionálna výstava v Brne, ale tam čakáme na schválenie, pretože sa jedná o zásah do verejného priestoru.  To sú zatiaľ také aktuálne plány. Chcem sa sústrediť na výstavy a rozvíjanie svojej kreativity. Robiť to viac uvoľnene a hlavne have some fun. Tiež sa musím pripraviť na to, že o chvíľu budem končiť školu a musím sa pripraviť na život po nej. UMPRUM mi bude veľmi chýbať či už emočne, ľudsky alebo aj prakticky. Nič nie je krajšie než byť súčasťou komunity skvelých, kreatívnych, zapálených ľudí a stretávať sa s nimi každodenne v takejto koncentrovanej podobe. Naozaj shout out všetkým študujúcim, dielenským, pedagogičkám a pedagógom a aj zamestnanectvu! Je krásne byť súčasťou niečoho väčšieho!

Klára Matuštíková a Lucia Zelenáková jsou studentkami Teorie a dějin moderního a současného umění na UMPRUM. Od srpna do prosince roku 2025 společně kurátorsky vedly Galerii NIKA.