Martina „Maca“ Čulíková, stážistka v Ateliéru volného umění III, nahlíží v aktuální instalaci Counting Sheep v Galerii NIKA pod povrch nevinných rituálů a zkoumá, kde končí naše autonomie a začíná technologická konformita.

Z dálky působí objekty jemně a snově. Zblízka se však jejich formy destabilizují a odhalují hybridní struktury, které stírají hranici mezi reprodukčními systémy a procesy. Tato dualita odráží, jak mohou zdánlivě neškodné rituály – počítání oveček před spaním – zrcadlit současné systémy sedace a datové extrakce. Stávají se z našich myšlenek jen neosobní data a co nám zůstává z lidské zkušenosti?

Kurátoři výstavy Counting sheep, Kristýna Kotíková, Matyáš Kuchař a Mikuláš Valeš, vedou rozhovor s autorkou, která zpovzdálí sleduje proces nekonečného počítání oveček a moment, kdy se naše těla proměňují v nehmotný cloud.

Momentálne sa snažím veľmi nepremýšľať. Po intenzívnom introspektívnom období sú tieto mesiace o zhmotňovaní konceptov, ktoré boli dlho v procese. Mám tu priestor každý deň tvoriť, cítim sa naplnene.

Inšpiráciu nachádzam v pozorovaní systémov, patternov, rituálov a mýtov – mojich i spoločenských. Samota, ticho a prechádzky v tme. Očný kontakt s ľuďmi. Rada si predstavujem veci dopredu, než sa stanú.

Stáž v Prahe je pre mňa paradoxne návrat. V Česku žijem piaty rok, vyštudovala som tu fotografiu a italianistiku. Tu som začala žiť podľa seba, je to môj domov.

Do Bratislavy, z ktorej pochádzam, som sa vrátila minulý rok, kde som neplánovane a chvalabohu začala študovať magisterský odbor na VŠVU – intermédiá v Ateliéri VVV.

V tom čase vypukla najväčšia kultúrno-politická kríza, kedy sa naopak väčšina mojich známych rozhodla zo Slovenska odísť. Devastáciu kultúry hlboko pociťujeme vo všetkých smeroch, čo sa prejavuje aj na psychickom zdraví.

Bratislava je ponor, introspekcia, dialóg so starými presvedčeniami. Praha je vypustenie, realizácia. Na tvorbu a k životu však potrebujem obe – žijem si československý sen.

Základ mojej tvorby predstavuje digitálna fotografia, ktorej prvky skladám do koláží. Tie buď animujem do audiovizuálnych projekcií, alebo z ich dát vytváram objektové inštalácie. Médium tak odráža koncept plasticity tela – prechod hmotného na nehmotné a zase naopak.

Pracujem so symbolom bábätka, ktoré vnímam ako stelesnenie otvoreného vedomia – open source, z ktorého sa stáva sociálny konštrukt.

Je to pre mňa nový pocit, ešte donedávna som držala veci za stenami ateliéru. Dialóg s okolím mi však začína dávať zmysel.

Nika pridala práci ďalší rozmer. Zdanlivo bezpečné prostredie detskej postieľky sa stalo priestorom pozorovania, regulácie – akýmsi verejným inkubátorom.

V metre som nevystavovala prvýkrát, moju prvú socio-politickú solo performance som mala na Hlavnom nádraží. Mám pocit, že mi metro pristane, cítim sa tam lepšie ako v inej pražskej hromadnej doprave. Ak nemôžem ísť metrom, idem radšej pešo.

Verejný priestor je niečo iné ako „safe space“ galérie. Neživí ilúzie, stretávame v ňom celé spektrum ľudských bytostí. Počas posledného večera inštalácie Counting Sheep sme dokonca museli kvôli agresii jednej osoby volať políciu. Akonáhle sa však táto osoba priblížila k inštalácii, zastala a povzdychla si: “Jéé, mráčky!” a zrazu bola malým dieťaťom. A o tomto to celé asi je.

Levitujúce vajíčko a levitujúce baby cloud ovečky. V inštalácii Counting Sheep skúmam počítanie ovečiek ako metaforu nevedomej, zdanlivo dobrovoľnej participácie v bio-politických mechanizmoch. Je to stav medzi bdením a spánkom, kde sa prostredníctvom repetície uspávanky premieňa autonómia na technologickú konformitu a naše telo na svoju digitálnu podobu – baby sheep cloud.

Väčšinu detstva som nevedela večer zaspať, avšak počítanie ovečiek som neznášala. Bolo to pre mňa ako skladať puzzle podľa obrázka.

Baby cloud ovečka vznikla minulý rok na VŠVU ako jeden z charakterov v rámci mojej klauzúrnej projekcie vianočného baby betlehema. Následne som nad ním začala uvažovať, počas akého rituálu som sa s ním stretla po prvý raz.

Mám rada skladať symboly a vytvárať pojmové koláže. Zaujíma ma vracať sa k pevne zakoreneným rituálom a reflektovať ich z pohľadu dnešnej bio-politickej situácie. Hoci som si myslela, že nikdy nebudem robiť objekt, mala som materský pud držať reálnu baby ovečku, a tak minulé leto vznikla aj prvá ovečka v životnej veľkosti bábätka.

Prelínanie človeka s technológiou rozoberám aj vo svojej diplomovej práci. Technológia je súčasťou nás, už ju nepociťujeme ako niečo externé. Aj v mojej tvorbe využívam niekoľko softwarov – súčasné technológie mi pomáhajú uchopovať súčasné tendencie, reflektovať.

Apple Watch je jeden z najviditeľnejších príkladov bio-politického mechanizmu.

Kórejsko-nemecký filozof Byung-Chul Han opisuje tento jav ako prechod od vonkajšej regulácie k vnútornej auto-optimalizácii, kde subjekt internalizuje logiku systému natoľko, že ju nerozlišuje od vlastnej slobody. Cloud ako úložisko identity je teda paradoxne miestom, kde identita mizne – čím viac zo seba zdieľame, tým menej z nás zostáva.

Príde mi, že smerujeme k dominovému vyhoreniu, znecitliveniu, vrcholu optimalizácie a naopak k prezretiu, zmene spôsobu života, novým uvedomeniam. Smerujeme k jedným zo scenárov Aldousa Huxleyho či Black mirror alebo komunitnému žitiu niekde na periférii.

V prípade intímnych procesov tela vyhľadávam cestu k introspekcii. Obnova intuície, napojenie sa na telo. Obávam sa, že Apple Watch nám k tomu nepomôže.

Moja diplomová práca sa volá SILLY COMA VALLEY. Zaoberá sa úvahou, či technologická akcelerácia a mechanizmy optimalizácie nevyústia v stav kómy a ako je možné sa z tohto stavu a zdanlivého komatického komfortu, respektíve ochabenia tela a mysle, dostať.

Vizuálne pracujem cez podobenstvá baby cloud ovečky a baby chrobáka (bug) – ako chyby v systéme, vytváram funeral nursery záhradu (večného) odpočinku, v ktorej namiesto bzučania hmyzu počuť šum dátových procesov.

Prebiehajúca inštalácia Counting Sheep v NIKE je doslova oknom do diplomovej práce, ktorá bude vystavená o dva mesiace v Bratislave. Momentálne nemyslím na nič iné, chcem len pokračovať.

Intermediální tvorba Martiny Čulíkové je založena na práci s fotografií, digitální koláží a 3D modelací. Fascinovaná plasticitou hmotné i nehmotné podoby těla, prozkoumává skrze svá díla vzorce, systémy víry a mytologie antropologické podstaty, skrze které vytváří audiovizuální momenty a situace, kde se fyzické a digitální prolíná.
@martinaculikova

Kristýna Kotíková, Matyáš Kuchař a Mikuláš Valeš jsou studenty prvního ročníku Teorie a dějin moderního a současného umění na UMPRUM a zároveň kurátory Galerie NIKA.
@galerienika

Fotografie: Vavřinec Doubek

Martina „Maca“ Čulíková, stážistka v Ateliéru volného umění III, nahlíží v aktuální instalaci Counting Sheep v Galerii NIKA pod povrch nevinných rituálů a zkoumá, kde končí naše autonomie a začíná technologická konformita.

Z dálky působí objekty jemně a snově. Zblízka se však jejich formy destabilizují a odhalují hybridní struktury, které stírají hranici mezi reprodukčními systémy a procesy. Tato dualita odráží, jak mohou zdánlivě neškodné rituály – počítání oveček před spaním – zrcadlit současné systémy sedace a datové extrakce. Stávají se z našich myšlenek jen neosobní data a co nám zůstává z lidské zkušenosti?

Je to pre mňa nový pocit, ešte donedávna som držala veci za stenami ateliéru. Dialóg s okolím mi však začína dávať zmysel.

Mám rada skladať symboly a vytvárať pojmové koláže. Zaujíma ma vracať sa k pevne zakoreneným rituálom a reflektovať ich z pohľadu dnešnej bio-politickej situácie. Hoci som si myslela, že nikdy nebudem robiť objekt, mala som materský pud držať reálnu baby ovečku, a tak minulé leto vznikla aj prvá ovečka v životnej veľkosti bábätka.

Prelínanie človeka s technológiou rozoberám aj vo svojej diplomovej práci. Technológia je súčasťou nás, už ju nepociťujeme ako niečo externé. Aj v mojej tvorbe využívam niekoľko softwarov – súčasné technológie mi pomáhajú uchopovať súčasné tendencie, reflektovať.

Apple Watch je jeden z najviditeľnejších príkladov bio-politického mechanizmu.