Bolo to veľmi príjemné. Som rada, že prišlo veľa ľudí rôznych generácií. To bol práve aspekt, ktorý som chcela dosiahnuť – aby generácie, ktoré tú dobu zažili, mohli nadviazať rozhovor s tými, ktoré ju nezažili. A prišlo mi veľmi pekné, keď mi profesorka z UMPRUM povedala, že jej išli slzy, keď to videla, pretože sú to silné spomienky. To je presne to, čo ma na tvorbe baví – vyhľadávať takéto momenty.  

Možno je to tým, že som nikdy nebola úplne rozhodnutá – a možno stále nie som – či chcem tvoriť, alebo študovať teóriu. Stále som nalomená, že po tejto umeleckej dráhe možno pôjdem na teóriu. Veľmi ma baví vyhľadávať určité fenomény a špecifiká určitých dôb a vtiahnuť ich do súčasného prostredia a atmosféry. 

Všetko to vychádza z literatúry, veľa čítam, keď ma nejaký odbor zaujíma, tak si sama robím poznámky. Potom príde nejaká téma v škole. A mňa nezaujíma, ako tá výsledná práca bude vyzerať. Na to si podľa mňa museli trochu zvyknúť aj profesori, že ja vôbec neviem, čo z toho bude – idem na to len teoreticky. Je to taký obrovský oblúk, pokiaľ prídem k tomu hmotnému výsledku. 

Náš ateliér je v tomto skvelý, a preto som si ho aj vybrala. Pretože som sa hlásila aj do iných ateliérov na rôznych školách, ale len tu som si povedala, že to je práve to, čo hľadám.  

Nejakým spôsobom je to spojenie toho, že ma naozaj baví teória, a potom k tomu niečo vytvoriť. A k tomuto môjmu prístupu je náš ateliér ako stvorený. Nedbá sa na to, či to bude pekné, alebo funkčné, ale skôr sa kladie dôraz na výpovednú hodnotu výsledného objektu a či má vôbec silu na to, aby bol vytvorený.  

Samozrejme, niekedy to nevyjde – koncept je slabý a nie je dostatok času na to, aby sa vybudoval do hmotného výsledku. Ale niekedy to vyjde, alebo stačí aj nejaké medzištádium, ktoré sa v tom procese objaví.

My sme mali robiť madlo inšpirované architektom, a potom z toho vychádzajúci objekt. A ja som už taká trošku vyčerpaná z týchto zadaní.  

Nakoniec som povedala, že si nevyberiem architekta, ale vyberiem si dobu. Povedala som, že si vyberám paneláky. Najprv som mala konkrétny panelák, prvý postavený v Československu, v Bratislave. Ale mne išlo o to zachytiť atmosféru tej doby, zobrať tie stavby ako odraz tej éry, ale už ich ďalej nekonkretizovať.

Nemyslím si, že pamäť je priamo to, s čím som pracovala, ale skôr to, že aj pri bakalárskej práci som sa venovala fenoménu skleneného jabloneckého gombíku. Tomuto sa vlastne venujem dodnes. Snažím sa vytvárať svoje vlastné vzory a komunikujeme s poslednými výrobcami.  

Predtým to bolo napríklad zlaté párátko z manierizmu, ktoré som objavila na obraze Svatba v Káni od Paola Veronese. 

Baví ma tie predmety z histórie alebo fenomény, vytiahnuť ich a preniesť do súčasného sveta cez design nebo konceptuálnu tvorbu to, čo tu bolo a na čo sme zabudli. 

Nie je to tak, že dostanem tému a teraz ju začnem študovať. Vždy to nejako súvisí s tým, čo práve čítam, žijem, prežívam, alebo čo počúvam na prednáškach. Vždy je to prepojené s mojím súčasným nastavením. Riešila som svoju históriu individuálne. Mala som nejakú potrebu dostať sa z toho, v čom som žila v minulosti, a o tom práve hovoria tie textilné céčka.

Bola to výstava v Azerbajdžane, v Baku. Ide skôr o nadväzovanie diplomatických vzťahov s týmito krajinami – stretnú sa tam politickí zástupcovia jednotlivých štátov pod zámienkou výstavy, a v tomto rámci potom prebiehajú aj oficiálne rokovania. Nie je to teda klasická umelecká výstava, kde by sa stretli ľudia so záujmom o súčasné umenie, čo som si pôvodne myslela, že bude. 

Vlastne som bola na tú našu českú časť celkom hrdá, pretože mám pocit, že to bolo veľmi súčasné. Boli sme tam tri – Ema Bártová, ja a Jana Novotná, študentky z UMPRUM – a všetky tie práce boli také, že hovorili k súčasnému svetu a niečo odzrkadľovali. A vlastne som si hovorila, ako sa to sem vôbec dostalo – že možno keby vedeli, čo tam presne bude vystavené, tak by to ani neprešlo. Mala som pocit, že to vôbec nie je pochopiteľné.  

Oni sú veľmi hrdý národ, naozaj tam riešia tie koberce a symboly ohňa, vtáka a podobne. A kamarátka Jana tam mala vystavené kľúčenky s deodorantom, alebo zapaľovačom a Kinedrylom. Ja som tam mala céčka, čo oni vôbec nemajú odkiaľ poznať, čo znamenajú. Ema tam mala krásne drevené šperky – ale chce to, aby si človek naozaj našiel čas a prečítal si o tom. Videla som na tých ľuďoch, že sa na to pozerali a fakt netušili, o čo ide.

No, došívala som v podstate všetky. [smích]  

V Azerbajdžane to bolo trochu obmedzené – vlastne tam nebol priestor vystaviť to inak než ako šperk na figuríne. Tým pádom to začalo nadobúdať úplne iný charakter – objekt, ktorý má reflektovať niečo z mojej osobnej minulosti. Pôvodne to mala byť prikrývka, ktorá sa premení na objekt pokrývajúci telo. Ale tým, že to bolo vystavené ako šperk, sa koncept trochu narušil. Nemám rada, keď sa tým ohýba a mení pôvodný zámer.  

V Nike je to presne tak, ako som to chcela. Som spokojná. Ani na klauzúrach to takto nevyznelo. Tu, v malom priestore s bielym osvetlením, ktoré vrhá tiene a vytvára vrstvy, sa pri tej prikrývke objavuje jemné zvlnenie – a do toho kontrast s kovom... Pre mňa je to úplné stotožnenie konceptu s tým, čo má dielo vyjadrovať.

Teraz som na stáži na keramike, kde spracovávam tému Sen. Venujem sa teda čisto osobnej téme, do tejto roviny ma, myslím, predtým priviedli práve tie céčka. Pokračujem v tom a uvidím, čo bude na diplomku.  

Mám svoj ateliér, kde si robím šperky, kde sa stále učím a snažím vyvíjať nejaké tie techniky v kove. Do toho mám spoluprácu s mojím kamarátom z textilu, Adamom Piscom. Takže pracujem na rôznych projektoch.